Postoj je dôležitý aj v smutných situáciách

Všetci, čo ma poznáte ste si asi všimli moju správu o smútku v našej rodine. Je to presne týždeň, čo môj jediný a milovaný synovec Dominko zomrel. Bola to nehoda, ktorú som ale vôbec nechcela a ani nevedela prijať.

Do pohrebu som sa ako-tak držala, ale pohreb som vôbec nezvládla, aj keď som si dala lieky.

Bolo vo mne veľmi veľa smútku a hnevu, ktorý som nevedela spracovať a hlavne, bola som nahnevaná na Smrť, prečo si zobrala práve Dominka. Bol taký mladý, dobrý, nadaný a mal všetko iba pred sebou a ja som ho tak veľmi milovala.

Bolesť, ktorú som na hrudi cítila bola neznesiteľná a nevedela som sa jej zbaviť.

V piatok, dva dni po pohrebe som sa vybrala na cintorín a môj Olinko po skúsenostiach s pohrebom nechcel, aby som tam išla. Bál sa, čo to zase so mnou urobí.

Keď som prišla na cintorín, bolo tam užasne ticho a tak ukľudňujúco. Zrazu som celkom stratila pocit úzkosti a strachu ako som ich mala posledné dni. Stáli sme tam a pozerali sa na záplavu kvetov, čo tam zostala od všetkých tých, ktorí Dominka poznali a mali radi.

Začali sme sa so sestrou rozprávať o posledných dňoch, ktoré sme s Dominkom prežili, o čom sme s nim hovorili. Pri každej spomienke som sa začala pomaly  usmievať a mala som pocit, že je  Dominko s nami.

Odišli sme asi po hodine a ja som cítila, že mám po napätom týždni vnútorný kľud a vďačnosť. Uvedomila som si, že len ja sama môžem niečo zmeniť. Pretože to, akú energiu smútku v sebe nosím, to je iba moje rozhodnutie a iba JA to viem zmeniť.

Teraz keď píšem tieto riadky, tak plačem. Ale je toto plač odpustenia a vďačnosti za to, že aj po smrti ma môj synovec Dominko má čo naučiť: ako mám znovu nájsť svoju radosť a životnú energiu, ktorú chcem rozdávať aj iným ľudom.

Nechcem byť kopa nešťastia a plakať. Mám možnosť a chcem nájsť silu ísť ďalej. Je to situácia, ktorá ma má naučiť získať novú skúsenosť ako urobiť seba a aj ľudí, ktorí sú okolo mňa šťastných. Ale ako na to? Jednoducho, musím zmeniť POSTOJ k tomu, čo sa stalo a čo ma postretlo. Hneď ako som si to uvedomila uvoľnila sa vo mne vlna strachu, hnevu, smútku a vrátila sa moja pôvodná vibrácia – energia radosti a pokory. A vrátila som sa zase k môjmu životnému krédu: NIKDY SA NEVZDÁVAJ!

Toto krédo ma previedlo cez veľa skúšok a vždy mi pomohlo ísť ďalej. Každú prekážku, ktorú som v živote mala, vždy bolo možne vyriešiť.

Preto znovu vstávam a NEVZDÁVAM SA. Idem ďalej a v srdci mám Dominka, ktorý  je teraz jedným z mojich anjelov a je stále so mnou.

Vždy keď budeš riešiť v živote akúkoľvek prekážku a nebude to Smrť, usmej sa a poďakuj, že máš možnosť rasť a posunúť sa ďalej. Lebo riešenie vždy existuje, len nám niekedy dlhšie trvá kým ho nájdeme. Ak sa NEVZDÁME.

Ďakujem. S vďačnosťou a pokorou Daša